„Blažený ten, ktorý sa spolieha na Pána, svojho Boha.“ Ž 146, 5

Aj keď určite nepatrím k ľuďom, ktorí majú ako misionári pochodený pol sveta a prednášky kerygmy vedia naspamäť aj odzadu, a to v niekoľkých variáciách, môžem povedať, že robiť duchovnú obnovu pre študentov na Morave, bolo pre mňa niečo veľmi špeciálne.

Je veľmi dôležité vytrvalo ohlasovať božiu lásku aj ľuďom, ktorí o to na prvý pohľad nestoja, zvlášť v normálom živote, v každodenných situáciách. Ale hovoriť o Bohu ľuďom, ktorí prišli sami od seba, na ktorých bolo doslova vidieť, ako chcú počúvať a ako chcú pre Boha robiť niečo viac ako len pasívne sedieť v kostole počas nedeľných omší, bolo pre nás všetkých veľkým povzbudením. Lebo to, ako veľmi všetci potrebujeme byť si istí božou láskou a jeho prítomnosťou, je vidieť všade okolo vo svete – vo všetkých tých zranených a zúfalých ľuďoch, ktorí sa prácou, zábavou, krásou, priateľmi, aroganciou a uzavretosťou snažia naplniť a prehlušiť prázdnotu srdca. Ale to, že si to uvedomujú a chcú pre to sami niečo urobiť, je veľmi vzácne. Z mnohých bolo cítiť veľkú pokoru, s akou pozerajú na nás a na seba navzájom. Aj keď veľa veciam ešte nerozumejú a majú v nich chaos, sú pripravení hľadať a prijímať božiu vôľu s ich životmi. 

Bolo pre mňa veľkou milosťou, keď sme sa za nich mohli modliť a keď sa ich cez naše slová mohol Boh dotýkať.

Máte radi Vianoce? Prečo?

 

Čoraz častejšie a niekedy aj od ľudí, ktorí chodia do kostola a od ktorých by som to nečakala, počúvam, že nemajú radi Vianoce. Pri otázke, na ktorú má takmer každé dieťa jednoznačnú odpoveď, starší a múdrejší hovoria o tom, aké je to dnes iné ako kedysi, ako ich otravujú vianočné reklamy a koledy hrajúce v rádiách už od októbra, aké ťažké je popri ich povinnostiam nájsť si čas na kupovanie darčekov a že aj tak nikdy nevedia, čo majú kúpiť. Niektorým sa všetko zdá príliš gýčové a majú pocit, že či chcú, či nechcú, očakáva sa, že budú šťastní, iní stále omieľajú, ako to všetko rýchlo letí, a aj tie Vianoce – tri dni znenazdajky zbehnú nedbajúc na pekné slová veriacich, že treba spomaliť a zastaviť sa.

Je mi ľúto, keď počujem, že v rodinách tých, pre ktorých sú Vianoce len sviatkami rodiny a pokoja, nedokážu byť k sebe láskaví ani počas štedrej večere, a že tí, pre ktorých je to len čas vytúženej dovolenky ešte 24. v strese zháňajú živú jedličku a odpisujú na emaily z práce, ale som veľmi smutná, keď niekto, kto verí, že na Vianoce sa Ježiš, živý Boh, rodí na svet, povie, že dnešné Vianoce sú len veľký humbug, nanajvýš pre nás začínajú a končia polnočnou sv. omšou. Čo my, veriaci, často denne chodiaci do kostola, čakáme od Vianoc? Ak to nie je to, že máme dokonalo upratané, lebo niekedy na to neostane čas, ak nie to, že nikto nie je osamelý, lebo sú ľudia, ktorí sa cítia sami aj medzi najbližšími, ak nie to, že v našich rodinách vládne slávnostná atmosféra pokoja a lásky, lebo to, že nevládne, je niekedy slabé slovo, v čom sú iné naše Vianoce? Nech sme z akejkoľvek rodiny, akokoľvek zranení a vyčerpaní, čo mení náš pohľad na Vianoce? 

Milujem Vianoce. Čas, keď Boh prišiel nie napriek všetkému zlu v človeku, ale práve kvôli nemu. Nezávisia odo mňa, od toho, čo cítim a prežívam. Ich radosť ostáva neotrasená tak ako predtým, studenou maštaľou a neprijatím ľudí, tak aj dnes. Boh je blízko, preniká to všetko, kam sme ho ochotní pustiť a čo sa nesnažíme nechať pred bránou kostola s presvedčením, že to tam nepatrí. Takéto Vianoce nekončia polnočnou sv. omšou. Dovoľujú Bohu svojou prítomnosťou posvätiť všetku tú biedu, ktorú mu jedinú sme schopní ponúknuť a tak ako pred 2000 rokmi ju použiť, aby sa nám a cez nás dal poznať svetu.

Jeseň

Pomaly, veľmi pomaličky sa spúšťam po skle okna malého domčeka blízko lesa. Je päť hodín a hoci ešte nie je celkom tma, kvôli hustej hmle pripomínajúcej bielu smotanovú šľahačku na krémeši nevidím ani na krok. Stromy plné brondzovo-zlatých ozdôbok, cesty ako hrubé nepriepustné koberce z gaštanov a machu, farebný šarkan, trochu nešikovne vyrobený, ktorý náhodou uviazol na najvyššom dube. Všetko sa stráca priamo pred očami...Všade je mokro a ja už nie som na okne, ale nepozorovane skĺzam po kvetinovom dáždniku, ktorý práve prešiel okolo. Bodkované, pásikavé nie len dáždniky ale aj pršiplášte a gumáky, ktoré farbami dúhy a úprimnými úsmevmi na tvárach detí rozžiarili šedú kabátov dospelých znechutených sychravým jesenným dňom.

Pochod za život Košice 22. september 2013

 SK : Svetové dni mládeže

,,Šťastie, po ktorom túžime čaká na našu ochotu stať sa svätými. Na odvahu naučiť sa milovať.“ John Eldredge

Myslím, že nech sa človek nachádza v akejkoľvek situácií, nech má akýkoľvek problém, nech sa to zdá akokoľvek nemožné, nech je to akokoľvek ponižujúce a ťažké, ak rozmýšľa nad tým, ako sa zachovať, keď hľadá tú správnu reakciu, musí ňou vždy byť láska. Sme povolaní láskou odpovedať na všetko. Či už hovoríme príjemné, alebo nepríjemné veci, či hovoríme s človekom, ktorého si veľmi vážime, alebo s niekým kto nám je hrozne nesympatický, či niečo vyčítame, alebo niekoho chválime, či sme v tej chvíli nižšie, alebo vyššie postavení, akokoľvek jasne sa ten druhý mýli a my mame pravdu a akokoľvek veľmi nás ten druhý zraňuje a my sme tí spravodliví, nech robíme, alebo hovoríme čokoľvek, na to aby to malo zmysel, aby to bolo správne, to musí byť naplnené láskou. Keď sv. Rita hovorí, že „ sme povolaní k láske“, je presvedčená, že je to to jediné k čomu sme v skutočnosti povolaní. Ak všetka tá naša pravdivosť a priamosť k druhým nie je z lásky, je to len snaha presvedčiť samých seba, že sú horší ako my. Ak všetka naša obetavosť a služba nie je z lásky, napĺňa nás pýchou a pocitom nenahraditeľnosti. Ak naše utrpenie nie je z lásky, stráca zmysel a prináša nám sebaľútosť. Ak naša dôslednosť a spravodlivosť nie je z lásky, sme len moralistami, ktorým nikto nerozumie. Našou jedinou skutočnou úlohou je milovať, pretože bez toho aby sme milovali, stráca ušľachtilosť a správnosť aj ten napohľad najsprávnejší krok.

„Buďte dokonalí ako je dokonalý váš Nebeský Otec.“ Ježiš nie je naivný. Nevidí nás ako tých, ktorí vravia „Aj život položím za teba.“. Nemá žiadne ilúzie. Vie čo Peter odpovie. Napriek tomu sa ho pýta: „Peter, miluješ ma?“ Pozná našu ľudskosť aj naše hranice. Zažil ako rýchlo sa dokáže „Hosana!“ zmeniť na „Ukrižuj ho!“ a že medzi chvíľou keď za neho tasíme meč a tou keď ho nepoznáme je často len zopár hodín. On vie na akej skale stavia, rovnako ako vedel, že keď sa môžeme rozhodnúť, sú vždy dve možnosti. Pozná našu nedokonalosť, no napriek tomu od nás očakáva dokonalú lásku. Pretože vie, že nám ju môže dať. To On je ten, kto bude v nás milovať. Chce milovať nie len nás, ale aj cez nás.

Boh nás stvoril ako špongie. Chce aby sme nasávali lásku, ktorú na nás vylieva. Nie ako sklenené poháre, po ktorých povrchu všetko steká do odkvapu a oni, nech je toho na nich vyliate akékoľvek množstvo, nakoniec vždy ostávajú suché. Keď do nich Zlý ťukne, ľahko popukajú a rozbijú sa. Ak dovolíme Božej láske preniknúť a vsiaknuť do našich vzťahov, myšlienok, túžob, reakcií, rodín, do celého nášho bytia, do všetkého čo prežívame a máme, vždy keď sa nás niekto „dotkne“, ostane pomočený. Ničím iným, len Božou láskou. 

The Atonement Child by Francine Rivers - Dieťa zmierenia recenzia

It's easy to say the truth when everybody agrees with you. It's easy to say what is right or wrong when you are not involved. It's easy to pretend to be a christian when everything just goes the way you wrote it to the diary.

Dynah Carey exactly knows what it means. A good and hardworking student, the daughter of loving parents, a beautiful young woman engaged to the wise and popular man, a faithful child of God. Like a princess blessed and continually protected by her father - almighty king.

It is only a thing of a few minutes and everything which seemd to be constant and right is getting under the pressure of pain, fear, anger, shame which examine its realness. Pink glasses are broken and every peace of glass is causing new injuries.

Dynah is raped by an unknown man in the town park on her way home and she awaits a baby. She unexpectedly losts much but also recieves unthought. At the moment nothing is really black or white. Will she able to be a part of gray?

The Atonement child brings new perspective to the most controversial topic of our times. Are people saying that women have to have the right to decide brave enough to accept also her right to be informed? And is interruption the same murder even it's problem of your daughter or girlfriend?

Francine Rivers gently but truthfully writes about the problem in thinking of people on both sides. About lies which we are willing to accept in spite of quiet and deep pain inside us.