streda, 5. februára 2014

„Predstavte si cirkev bez akýchkoľvek rehoľných sestier. Nemysliteľné“ Pápež František



„Myslím, že jednou z vecí, nad ktorou ľudia často rozmýšľajú v súvislosti s rehoľnými sestrami je, odkiaľ pochádza všetko ich šťastie, prečo sú také šťastné? Je veľa dôvodov, môžem hovoriť z vlastnej skúsenosti. Sme šťastné, pretože sa stávame tým, k čomu nás Boh volá. Viete, Boh má špeciálne povolanie pre každého človeka, každého mladého muža, mladú ženu. Tým povolaním je manželstvo, život v komunite, kňazstvo, alebo nejaký iný typ zasväteného života. A tak, keď som prišla do kláštora, veľmi som tomu nerozumela, ale ohromila ma radosť ostatných sestier, radosť zo života, z každej novej chvíle, a potom som si uvedomila, že šťastie týchto sestier pochádza z eucharistie. Každý deň začíname liturgiou hodín, po ktorej nasleduje sv. omša a to nás upriamuje na Krista, ktorý je zdrojom našej radosti. To nás napĺňa. Je to úžasné, lebo keď prídete do kláštora myslíte si: „vzdávam sa mojej rodiny, detí, svadby, môjho auta, oblečenia, vzdávam sa všetkých týchto vecí, všetkého pre teba Pane, čo mi za to dáš?“ a on povie: „dám ti seba“. Vtedy si uvedomíš, že je to to najcennejšie čo môžeš mať. A len ten fakt, že sa ti dáva úplne celý, navždy, o to viac, keď zložíš sľuby, keď ti dovolí byť tak zjednoteným s ním...šťastie, ktoré napĺňa srdce je väčšie ako dokážeš skutočne pochopiť. Nikdy som si nemyslela, že radosť môže byť taká radostná, že Boh má pre mňa taký jedinečný plán. Je ťažké opísať aké to je, jednoducho viem, že sa stávam tým, kým mám byť, a to ma napĺňa.

Svedectvo sestry dominikánky Veroniky Márie. Deň sviatku Obetovania Pána je aj dňom zasväteného života. Sv. otec ohlásil, že rok 2015 bude rokom Zasväteného života a prosí o modlitby na tento úmysel. 

http://imaginesisters.org/
  

streda, 29. januára 2014

„Blažený ten, ktorý sa spolieha na Pána, svojho Boha.“ Ž 146, 5

Aj keď určite nepatrím k ľuďom, ktorí majú ako misionári pochodený pol sveta a prednášky kerygmy vedia naspamäť aj odzadu, a to v niekoľkých variáciách, môžem povedať, že robiť duchovnú obnovu pre študentov na Morave, bolo pre mňa niečo veľmi špeciálne.

Je veľmi dôležité vytrvalo ohlasovať božiu lásku aj ľuďom, ktorí o to na prvý pohľad nestoja, zvlášť v normálom živote, v každodenných situáciách. Ale hovoriť o Bohu ľuďom, ktorí prišli sami od seba, na ktorých bolo doslova vidieť, ako chcú počúvať a ako chcú pre Boha robiť niečo viac ako len pasívne sedieť v kostole počas nedeľných omší, bolo pre nás všetkých veľkým povzbudením. Lebo to, ako veľmi všetci potrebujeme byť si istí božou láskou a jeho prítomnosťou, je vidieť všade okolo vo svete – vo všetkých tých zranených a zúfalých ľuďoch, ktorí sa prácou, zábavou, krásou, priateľmi, aroganciou a uzavretosťou snažia naplniť a prehlušiť prázdnotu srdca. Ale to, že si to uvedomujú a chcú pre to sami niečo urobiť, je veľmi vzácne. Z mnohých bolo cítiť veľkú pokoru, s akou pozerajú na nás a na seba navzájom. Aj keď veľa veciam ešte nerozumejú a majú v nich chaos, sú pripravení hľadať a prijímať božiu vôľu s ich životmi. 
Bolo pre mňa veľkou milosťou, keď sme sa za nich mohli modliť a keď sa ich cez naše slová mohol Boh dotýkať.

nedeľa, 12. januára 2014

Máte radi Vianoce? Prečo?

Čoraz častejšie a niekedy aj od ľudí, ktorí chodia do kostola a od ktorých by som to nečakala, počúvam, že nemajú radi Vianoce. Pri otázke, na ktorú má takmer každé dieťa jednoznačnú odpoveď, starší a múdrejší hovoria o tom, aké je to dnes iné ako kedysi, ako ich otravujú vianočné reklamy a koledy hrajúce v rádiách už od októbra, aké ťažké je popri ich povinnostiam nájsť si čas na kupovanie darčekov a že aj tak nikdy nevedia, čo majú kúpiť. Niektorým sa všetko zdá príliš gýčové a majú pocit, že či chcú, či nechcú, očakáva sa, že budú šťastní, iní stále omieľajú, ako to všetko rýchlo letí, a aj tie Vianoce – tri dni znenazdajky zbehnú nedbajúc na pekné slová veriacich, že treba spomaliť a zastaviť sa.

Je mi ľúto, keď počujem, že v rodinách tých, pre ktorých sú Vianoce len sviatkami rodiny a pokoja, nedokážu byť k sebe láskaví ani počas štedrej večere, a že tí, pre ktorých je to len čas vytúženej dovolenky ešte 24. v strese zháňajú živú jedličku a odpisujú na emaily z práce, ale som veľmi smutná, keď niekto, kto verí, že na Vianoce sa Ježiš, živý Boh, rodí na svet, povie, že dnešné Vianoce sú len veľký humbug, nanajvýš pre nás začínajú a končia polnočnou sv. omšou. Čo my, veriaci, často denne chodiaci do kostola, čakáme od Vianoc? Ak to nie je to, že máme dokonalo upratané, lebo niekedy na to neostane čas, ak nie to, že nikto nie je osamelý, lebo sú ľudia, ktorí sa cítia sami aj medzi najbližšími, ak nie to, že v našich rodinách vládne slávnostná atmosféra pokoja a lásky, lebo to, že nevládne, je niekedy slabé slovo, v čom sú iné naše Vianoce? Nech sme z akejkoľvek rodiny, akokoľvek zranení a vyčerpaní, čo mení náš pohľad na Vianoce? 

Milujem Vianoce. Čas, keď Boh prišiel nie napriek všetkému zlu v človeku, ale práve kvôli nemu. Nezávisia odo mňa, od toho, čo cítim a prežívam. Ich radosť ostáva neotrasená tak ako predtým, studenou maštaľou a neprijatím ľudí, tak aj dnes. Boh je blízko, preniká to všetko, kam sme ho ochotní pustiť a čo sa nesnažíme nechať pred bránou kostola s presvedčením, že to tam nepatrí. Takéto Vianoce nekončia polnočnou sv. omšou. Dovoľujú Bohu svojou prítomnosťou posvätiť všetku tú biedu, ktorú mu jedinú sme schopní ponúknuť a tak ako pred 2000 rokmi ju použiť, aby sa nám a cez nás dal poznať svetu.